Δημοσιεύτηκε στις July, 09 2019

Francúzsko práve búra 36 metrovú priehradu. Roberto Epple sleduje tento proces od začiatku.  A nielen tento, Roberto Epple pozná každý jeden prípad v Európe či v USA, kedy sa podarilo oslobodiť rieku a zbúrať priehradu. V rozhovore vysvetľuje, čo sa teraz deje vo Francúzsku a prečo sa vo svete i v Európe začali búrať priehrady.   


Roberto Epple, Founder President European Rivers Network  Foto: ERN

Sledujeme najväčšie odstraňovanie priehrady v Európe. Francúzsko začalo v polovici júna odstraňovať  36 m vysoký múr priehrady Vézin na rieke Sélune. Ako pokračujú práce?
 „Odstraňovanie priehrady je komplikovaný a dlhodobý proces, o to viac, keď odstraňujeme priehradu vysokú cez 36 metrov. Museli sme vyriešiť technické a legislatívne problémy a diskutovali sme s miestnymi obyvateľmi, pretože sa objavila skupina ľudí, ktorí s odstraňovaním nesúhlasili. No teraz pokračujeme viac-menej podľa plánu a začína sa s odstraňovaním priehrady. Už zbúrali budovu elektrárne a do priehradného múru začali robiť tri obrovské diery, asi päť metrov vysoké a štyri metre široké.  Až potom začne odstraňovanie priehradného múru. Bude sa odstraňovať postupne zhora nadol, meter po metri, pretože z bezpečnostných dôvodov túto priehradu nie je možné odstrániť odstrelením. Ukončenie tejto fázy odhadujem na koniec septembra príp. na október.“

A na čo slúžia diery, ktoré teraz hĺbia do priehradného múru?
„Diery sa robia do priehrady predovšetkým z bezpečnostných dôvodov. Ak by prišla väčšia povodeň, môže nimi odtekať voda.  Možno bude lepšie, keď vysvetlím celý postup od začiatku. Už minulý rok priehradu vypustili a začali sa prípravné práce, v rámci ktorých sa odstraňovali sedimenty. Tie v hornej časti rezervoáru poslúžili na úpravu budúcich brehov rieky. V strednej a nižšej časti nádrže sa však zvykne hromadiť znečistenie z okolitého priemyslu, a tieto znečistené sedimenty sa museli úplne odstrániť. Boli to stovky ton. Keď sa prípravná fáza skončila, priehradu opäť naplnili, a to najmä z fyzikálnych dôvodov, aby betón na priehradnom múre nevyschol. Cez zimu práce nepokračovali, no vo februári sa opäť začalo s vypúšťaním priehrady a teraz je rezervoár prázdny. Rieka tečie v starom koryte a do priehradného múru hĺbia diery.“



Odstraňovanie priehrady Vézin je doteraz najväčšie v Európe. Do priehrady najskôr vyhĺbili tri obrovské diery a teraz začne samotné odstraňovanie múru zhora nadol. Foto: Roberto Epple, ERN 

V tlačovej správe, ktorú WWF vydalo v júni, keď sa búracie práce začali, hovoríte, že sa už tešíte, keď sa budú lososy vracať po rieke Sélune na niekdajšie neresiská, ako to bolo naposledy v čase, keď boli vaši starí rodičia ešte deti. Viažu sa vám k tomuto miestu rodinné spomienky?
 „Mám k tomuto miestu osobný vzťah, pretože som 20 rokov bojoval za odstránenie tejto priehrady,  ale nie sú to rodinné väzby... a vlastne áno, mám tu rodinu: lososy sú už súčasťou mojej rodiny (smiech).  Rieka Sélune má obrovský potenciál pre rýchlu obnovu populácie voľne žijúcich lososov. Viete, že na rieke odstraňujeme dve priehrady? Pod priehradou Vézin je ešte jedna menšia, a pod ňou sa lososy dodnes zhromažďujú, no nemôžu ďalej putovať riekou.“
 
Áno viem, že sa odstraňuje i menšia 16 metrová priehrada La-Roche-qui-Boit. Tam sa už práce začali?
„Zatiaľ nie a je dobrý dôvod, prečo začali s odstraňovaním väčšej priehrady vyššie na toku. Ak by prišla povodeň a brala by so sebou sedimenty a znečistenie, hrozilo by riziko kontaminácie spodnej časti rieky vrátane zálivu Mont-Saint-Michel. Ale do konca roku 2020 by mala byť odstránená i táto priehrada a rieka Sélune bude slobodná, teda asi 90 kilometrov toku.“

Podľa údajov vašej organizácie European Rivers Network (ERN) bolo už v Európe na riekach odstránených viac ako 3 500 priehrad a rôznych typov bariér a Francúzsko začalo ako prvá krajina na svete. Prvá vôbec odstránená priehrada bola Kemansquillec Dam v roku 1996. Ako sa podarilo rozbehnúť vo Francúzsku tento proces?
 „Musím zájsť do histórie, aby som to vysvetlil, ale skúsim byť stručný. V rokoch 1989-94 sa u nás vytvorila silná opozícia proti plánu postaviť štyri veľké priehrady na rieke Loire. Išlo naozaj o veľké priehrady, asi ako vaše Gabčíkovo. Pracoval som vtedy vo WWF a viedol som túto kampaň  a odpor voči priehradám mal veľkú podporu verejnosti. Podarilo sa nám nielen zastaviť ich výstavbu, ale úplne zmeniť vodohospodársku politiku Francúzska – začalo platiť pravidlo „No more dams“ teda „Žiadne ďalšie priehrady“. A vláda išla ešte ďalej a povedala: v poriadku, ak vy navrhujete zastaviť výstavbu priehrad a nechať rieku slobodnú pre lososov, tak my ako vláda navrhujeme zbúrať tri priehrady, ktoré už na rieke sú.“

To je naozaj úspešná kampaň.
„Podarilo sa to na jednej strane kvôli silnému tlaku verejnosti a na druhej strane preto, lebo vláda si uvedomila, že to je relatívne lacný spôsob obnovy rieky a riečnej krajiny - vlastne nechávate rieku, aby sa obnovila sama.  Loira bola vtedy poslednou riekou v Európe, kde migrovali lososy na stále veľkú vzdialenosť - viac ako 800 kilometrov. V Európe nemáme takú rieku. Populácia lososov tu má teda i dobrú genetiku a môže slúžiť ako skvelý zdroj pre obnovenie populácie voľne žijúcich lososov i v iných európskych riekach. V rokoch 1996-98 sme tak boli vo Francúzsku svedkami odstránenia troch priehrad   - priehrady Maisons-Rouges , priehrady Saint-Etienne-du-Vigan a priehrady Kernansquillec, ktorá je neďaleko v Bretónsku.“

Loira je tak dnes celá otvorená pre migráciu lososov?
„Bez prekážok sú asi dve tretiny rieky, potom lososy migrujú ďalej cez dôležitý prítok  - rieku Allier, kde nie sú nijaké väčšie priehrady.  Z roka na rok populácia lososov rastie.“




Priehrada Saint-Etienne-du-Vigan na rieke Loire, jedna z prvých troch zbúraných priehrad v Európe. Fotografie ukazujú situáciu pred, počas búrania a po búraní priehrady. Foto: Robert Epple, European Rivers Network 

Priehrady na Loire boli prvé, ktorých búranie ste videli?
 „V skutočnosti som videl odstránenie priehrady ešte skôr. Je to pekný príbeh. V USA začali s odstraňovaním priehrad približne v rovnakom čase ako vo Francúzsku, ale my sme boli prví (úsmev). Navštevoval som však pracovne a sledoval som aj situáciu v USA. A zistil som, že ešte v roku 1992 odstránili priehradu v štáte Idaho miestni obyvatelia, a to bez akýchkoľvek povolení. Bola asi 10 metrov vysoká a obyvateľov pripravila o ryby, tak sa ju rozhodli odstreliť. Mimochodom, málokto vie, že sú i priehrady, ktoré, bohužiaľ, „odstránila“ tragédia. V USA i v Európe bolo niekoľko takých tragédií. V Taliansku zomrelo pri pretrhnutí priehrady  Vajont Dam v roku 1963 asi dvetisíc ľudí, tu vo Francúzsku viac ako 400, keď sa pretrhla priehrada Malpasse. Ale musím vám ešte povedať, ako to pokračovalo vo Francúzku po odstránení priehrad na Loire.“

Áno, samozrejme.
„Tie tri priehrady boli relatívne veľké. Mali 16, 17 a 20 metrov a spustili proces odstraňovania priehrad vo Francúzsku a v ďalších krajinách.  A Francúzsko urobilo ešte jedno rozhodnutie. Pre všetkých majiteľov licencií na prevádzku priehrad zaviedlo povinnosť zabezpečiť, aby každá priehrada mala rybovod a ryby mohli migrovať. To bolo asi v roku 2016 a treba si v kontexte tohto opatrenia uvedomiť, že na riekach sú tisícky a tisícky prekážok, nielen priehrady  – a  viem, že rovnaká situácia je i na Slovensku. Mnohé tieto bariéry sú už staré a dávno neslúžia svojmu účelu, takže môžu byť radšej odstránené, než na nich budovať rybovody. Ich odstránenie však znamená náklady, a tak vláda rozhodla, že majiteľom a vlastníkom licencií pomôže a podporí projekty na ich odstránenie. A výsledok je, že vo Francúzsku z riek zmizlo už viac ako 2 500 rôznych prekážok s veľkosťou 1-3 metre. Na druhej strane však teraz na riekach pribúdajú malé vodné elektrárne, ale to je už ďalšia téma.“

K tej sa dostaneme, zaujíma ma, aká vysoká je podpora štátu pri odstraňovaní bariér?
„Viem o prípadoch, kedy pokryla i celé náklady, ale väčšinou je to viac ako polovica nákladov, čo je dosť.“

Čo je najťažšie pri odstránení priehrady – je to technická časť, alebo získať podporu verejnosti? Predpokladám, že ak žijú v blízkosti priehrady, môžu mať strach.  
„Dnes je situácia iná ako 20 - 30 rokov dozadu, keď sa s odstraňovaním priehrad začalo. A  veľa závisí od lokálnej situácie, no platí, že v prípade veľkých priehrad sa vždy musíme zaoberať otázkou: Ako uchováme služby, ktoré sa s priehradou spájajú. Vo svete je to často poľnohospodárstvo a potreba vody na zavlažovanie. V Európe je to väčšinou výroba elektriny, a to znamená, že je tu niekto, kto na prevádzke priehrady zarába. Je teda logické, že ju chce zachovať. Takže najťažší je asi tento ekonomický aspekt. Odporcovia často argumentujú tým, že priehrady sú obnoviteľný zdroj energie. A druhý silný argument, ktorý je aktuálny dnes, keď čelíme klimatickej zmene, je udržanie vody v krajine.  No a potom je na veľké priehrady často naviazaných veľa lokálnych aktivít a firiem - fungujú tu vodné športy, rekreačné aktivity. Takže do vidieckych oblastí priniesla priehrada istý rozvoj. A to bol aj prípad rieky Sélune, kde skupina lokálnych ľudí protestovala proti odstráneniu priehrady. No vlastne nechceli zachovať priehradu, ale chceli zachovať jazero. V minulosti sme i my aktivisti trochu podcenili dôležitosť lokálnych komunít. Musíme si uvedomiť, že miestni obyvatelia sú súčasťou ekosystému. A je to ťažké, pretože v jednej rodine môžete stretnúť človeka, ktorý je proti odstráneniu priehrady - napr. syn, ktorý tam podniká, a má starého otca, ktorý sa naopak teší, že priehradu odstránia. Starý otec si totiž pamätá, keď  tiekla rieka slobodne a on sa v nej učil plávať. Ale to sme my ľudia, milujeme to, čo poznáme a obávame sa zmien.“


Roberto Epple je od roku 1993 prezidentom organizácie European Rivers Network.  v roku 2018 získal ocenenie EuroNatur Award 2018 za silnú osobnú angažovanosť pri ochrane riek v Európe. Roberto Epple sa narodil v roku 1945 v švajčiarskom St. Gallen. Vyštudoval hydrobiológiu a počas svojho života sa zapájal do kampaní za zachovanie slobodných riek po celom svete. Sledoval i stavbu Gabčíkova i protesty proti priehrade v rakúskom Hainburgu.  Viedol viaceré kampane v západnej Európe a teraz kampane proti stavbe priehrad na Balkáne. Foto: Rolland Quadrini  

Vrátim sa ešte na začiatok – k Francúzsku sa postupne pridali Španielsko, Dánsko, Holandsko či Veľká Británia. Vo východnej Európe teraz Estónsko. U nás je téma odstraňovania priehrad nová. Ako to, že bariéry odstraňuje najmä západná Európa?
„Má to logické vysvetlenie. V západnej Európe začal rozmach hydroenergetického sektora oveľa skôr, takže hustota priehrad a bariér na riekach je väčšia ako vo východnej Európe a sú staršie. Priehrada, ktorú teraz odstraňujeme, má viac ako sto rokov. Krajiny západnej Európy sa teda museli začať zaoberať otázkou - čo s týmito stavbami? Zachovať ich, či investovať do rekonštrukcie a zvýšiť ich bezpečnosť na dnes požadovanú úroveň? Vo väčšine západoeurópskych krajín funguje prevádzka priehrad tak, že štát poskytuje licenciu súkromnému záujemcovi, alebo štátnej spoločnosti na isté časové obdobie, napríklad 50 či 70 rokov. Viem, že vo východoeurópskych krajinách toto nefunguje, no je to tiež jeden z nástrojov, aby sme sa zamysleli, čo s priehradou, ktorej končí životnosť. Zbúrať či upraviť. Napríklad kúsok od miesta, kde žijem, priehradu Poutès zníži asi o 20 metrov a spriechodnili pre ryby.“

Pokiaľ ide o príspevok štátu – ak štát podporuje odstraňovanie menších bariér, kto platí odstraňovanie veľkých priehrad? Zase štát? Ako je to v prípade priehrady Vézin?
„V prípade priehrady Vézin skončila licencia na prevádzku už asi 20 rokov dozadu a bola dočasne predĺžená. To je príbeh väčšiny našich priehrad,  blížia sa ku koncu licencie, preto teraz vidíme viacero prípadov ich odstraňovania.  A máte pravdu, príspevok sa týka menších bariér a princíp licencií sa týka väčších priehrad, asi nad šesť metrov. Keď štát vydával licencie na ich prevádzku, nikto nerozmýšľal, čo sa stane,  keď budú na konci životnosti. Teraz, keď licencie končia, prevádzkovateľ nemá povinnosť  ich odstrániť  a zodpovednosť padá na štát. Takže v prípade priehrady Vézin a ďalších odstránených priehrad vo Francúzsku boli použité verejné peniaze, teda sme to zaplatili my všetci. Myslím, že u vás máte licenciu  iba pri Gabčíkove...“

  Najväčšie odstraňovanie priehrady v USA, na rieke Elwha, v úvode časozberné video z postupu odstraňovania, ďalej ukážka obnovy populácie lososov a okolitej krajiny. Video: National Geographic

Poznáte situáciu na Slovensku? U nás zažívame boom malých vodných elektrární.
„Áno poznám, situácia je podobná v mnohých európskych krajinách. Vo východnej Európe, na Balkáne, dokonca aj vo Francúzsku máme teraz veľa projektov malých vodných elektrární s objemom do 1 MW. Dokonca sa niekde budujú s podporou štátu ako obnoviteľný zdroj energie. Túto politiku treba zmeniť, nejde o zelený zdroj energie. Objem energie, ktorý prinesie malá vodná elektráreň do siete je malý v porovnaní s veľkými dopadmi na život rieky. Hlavným cieľom nie je rozvíjať obnoviteľné zdroje energie, ale generovať zisk. Malé elektrárne nie sú dobré rovnako ako veľká priehrada, pretože je ich na rieke veľa. Pamätám si, keď ste stavali Gabčíkovo a viem, aké hodnoty sme stratili. A nemôžem uveriť, že opakujeme tie isté chyby. Nikto nemyslí na budúcnosť, iba na peniaze. Verím, že sa vám podarí tento trend zvrátiť. Viete napríklad, že i pri Hainburgu mala stáť priehrada? Verejnosť sa však  proti tomu postavila a dnes je tu národný park.“

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko

Prečítajte si i blog o tom, ako bariéry menia charakter rieky:
Trápi vás, že prichádzame o lesy? Pozrite, čo sme urobili riekam