Δημοσιεύτηκε στις January, 25 2019
„Je to akoby sme vlka v obývačke chránili, no len čo prejde do kuchyne, tak po ňom strieľame,“ hovorí Jerguš TESÁK, ktorý sa vo WWF Slovensko venuje projektom zameraných na ochranu veľkých šeliem.
S Jergušom TESÁKOM sme s porozprávali o živote vlka, o tom, ako lov ovplyvňuje vlčiu svorku, ale aj o nových medzinárodných projektoch, do ktorých sa zapája WWF Slovensko. Tie sú zamerané práve na zlepšenie podmienok na migráciu šeliem medzi chránenými územiami a na predchádzanie konfliktom medzi šelmami a človekom, resp. hospodárskymi zvieratami.
Vlk bol v minulosti rozšírený na celom území Slovenska. Obýval celú severnú pologuľu, vrátane Mexika či Arabského polostrova. Nijaký pozemný cicavec nemal také rozšírenie. V predkresťanskom období dokonca ľudia verili, že má moc ochrániť ich pred démonmi. Čo sa stalo, že sa pohľad človeka na vlka zmenil?
„Zmenilo sa využívanie krajiny. V 14. storočí začala valašská kolonizácia a nároky človeka na krajinu sa niekoľkonásobne zvýšili. A ďalšej rástli s tým, ako postupne rástla populácia ľudí, rozvíjalo sa poľnohospodárstvo rozrastali sa mestá. A tak sa stalo, že vlk, ktorý žil kedysi v ďalekých neprístupných lesoch sa viac dostával do kontaktu s človekom, s hospodárskymi zvieratami, ktoré človek choval. Vlk začal byť tŕňom v oku ľudí a rástla snaha ho eliminovať, mohli by sme to prirovnať až k pogromom. V čase šľachty a poľovníckych revírov bol vlk konkurenciou poľovníkom, keď chceli páni loviť jeleňa, vlk bol pre nich škodca, ktorého bolo treba zabiť. Vlka lovili do sietí, pascí, či vykopali jamy. A v nedávnej minulosti, v dobe chemizácie, ľudia vlky trávili strychnínom, hubili sa i šteňatá, nikto akosi nevnímal, že je vlk súčasť prírody.“
Hovoríme o tom, ako človek hubil vlka. No paradoxne, v predstavách to máme zapísané naopak. Rozprávky, keď vlk zožerie čiapočku alebo zabíja v Perinbabe zďaleka neodrážajú realitu. Ľuďom sa vlk vyhýba. Tebe sa už podarilo vlka stretnúť?
„Podarilo sa mi stretnúť vlka niekoľkokrát a je to jedinečný zážitok. Najkrajšie bolo, keď sa mi podarilo pozorovať 16 člennú svorku dva dni po sebe možno dokopy dve hodiny v poľských Karpatoch. Chodím aktívne do hôr skoro 17 rokov, v teréne trávim 100 až 150 dní do roka a za ten čas som videl vlka asi šesťkrát. Vlk je plachá šelma, človeku sa vyhýba. A na druhej strane je dosť inteligentný na to, aby vyhodnotil situáciu a stretnutiu s človekom dokázal predísť. Iné je to, samozrejme, v čase, keď sa vlky rozhodnú zaútočiť na stádo oviec. Vtedy počítajú s tým, že tam bude i človek, ale situácia ich prinúti ísť do tohto rizika.“
Vĺčatá sa učia hrou, pre svoj rast potebujú bezpečné územia bez zásahov, kde ich nerušia ľudia. Zdroj: Správa NP Muránska planina, Jaro Brndiar, Eva Bošnovičová
Vlka sa stal témou nedávno aj v Bratislave, hovorilo sa o tom, že sa mohol vrátiť do Malých Karpát, najmä kvôli rozšíreniu diviaka. Dočkáme sa toho?
„Nepoznáme všetky výjazdy vlka, no skúša a hľadá nové priestory pre život a v minulosti Malé Karpaty obýval. Možno i vďaka silnejúcim ochranárskym aktivitám, ktoré nachádzajú podporu verejnosti a odrážajú sa potom i v legislatíve, sa niektoré zvieratá dnes vracajú naspäť do krajín a do lokalít, kde žili predtým. Vidíme to na bobroch, na rysoch a aj na vlkoch. Majú však jeden veľký problém a to je ľudská infraštruktúra - cesty, trate vlakov a podobne, ktoré pretínajú ich migračné trasy. Trvalý návrat vlka do Malých Karpát závisí od toho, ako veľmi je toto územie využívané ľuďmi, aká je tam cestná sieť, či sú tam pokojné zóny, kde vychová mláďatá, koľko je tam zvierat a akoby sa s tým vysporiadali miestni poľovníci. Vlk potrebuje veľmi veľa priestoru na pohyb, ale aj na pokoj. Potrebuje teritórium aspoň 250-300 km2 v ktorom by malo byť všetko – lúky, lesy, rieky, potoky, loviská, odľahlé pokojné miesta. Ak toto všetko nemá, nevie v území dlhodobo fungovať a môže sa tam vyskytnúť len náhodne či tade prechádzať.“
Teraz sme v súvislosti s vlkom v kontroverznom období. Ešte do roku 1995 sa mohol vlk loviť u nás neobmedzene, potom nasledovalo krátke obdobie celoročnej ochrany. To ukončila vyhláška povoľujúca lov vlka v neobmedzenom množstve, od 2009 pribudli kvóty na množstvo ulovených vlkov a skrátila sa doba lovu (od 1.10. do 15.1., v r. 2013 od 1.11). Prečo sa zlomila celoročná ochrana vlka, čo rozhodlo?
„Celoročná ochrana prišla potom, ako zakázali pasce a trávenie vlkov chemikáliami, čo veľmi zredukovalo populáciu. A keď sa populácia zotavila, opäť sa presadil lov. Kým sme neboli členmi Európskej únie (EÚ), vlk nebol pre nás druh európskeho významu, bol poľovnou zverou a všetky pravidlá o odstrele si určovali poľovníci. Po vstupe do EÚ sme prijali európsku Smernicu o biotopoch a na vlka sa začalo pozerať ako na druh európskeho významu. Museli sme vyhlásiť územia, kde má byť chránený, no vyrokovali sme výnimku pre lov s argumentom, že máme populáciu v priaznivom stave. Doba lovu vlk bola naozaj spočiatku dlhá, prehľad o početnosti vlka bol slabý a málo sa vedelo, koľko svoriek lov zasiahol. Jedným z posledných podnetov na zmenu bolo, keď poľovníci zastrelili aj 5 vlkov na jednej poľovačke a mohli tak za jeden deň zlikvidovať celú vlčiu svorku. Taký intenzívny lov druhu európskeho významu už nebol udržateľný, tak sa ochranárske združenia obrátili sa so sťažnosťou na Európsku komisiu a tá prinútila Slovensko zmeniť manažment vlka. Dnes teda máme určené obdobie lovu a kvótu na počet ulovených vlkov. Ročne je to 70-80 vlkov. Zaviedli sa tiež pravidlá, že sa nesmie strieľať alfa pár, teda vodiaci rodičovský pár, vlk sa nesmie strieľať na spoločných poľovačkách a v územiach dôležitých pre migráciu do susedných krajín.“
Vlk je teda druh európskeho významu, ako je to s jeho lovom v susedných krajinách?
„Európsky rozmer ochrany vlka veľa našincov nechápe a pozerajú sa naň lokálne - prečo by mal byť vlk chránený, keď ho máme dosť a robí škody na zvieratách. No ak si uvedomíme, že vlk bol rozšírený v celej severnej, strednej i západnej Európe, no takmer všade bol prenasledovaný až vyhubený, potom má jeho ochrana význam. Západné Karpaty zaberajú veľkú časť územia Slovenska, preto sa u nás vlkovi podarilo prežiť dodnes. V Čechách je vlk celoročne chránený. V Maďarsku je niekoľko desiatok jedincov a je celoročne chránený, v Poľsku je populácia niekoľko stoviek jedincov a je rovnako celoročne chránený. Rakúsko teraz uvažuje o povolení nejakej formy zásahu do populácie, no návrh stále neprešiel, takže vlk je tu podobne ako v Nemecku celoročne chránený. Chránia ho teda tam, kde sa vracia. Aj v Rumunsku majú teraz embargo na jeho lov.“
Jerguš Tesák (vpravo) sa narodil v Brezne a vyrastal na Horehroní. Po skončení Technickej univerzity vo Zvolene pôsobil ako zoológ na Správe Národného parku Muránska planina, kde sa venoval predovšetkým mapovaniu veľkých šeliem a hlucháních biotopov. Vo WWF Slovensko pôsobí od jesene 2018, venuje sa najmä projektom zameraným na ochranu a manažment veľkých šeliem (vlk, rys, medveď) a predchádzanie konfliktov medzi šelmami a človekom, resp. hospodárskymi zvieratami.
Takže sme výnimkou v širšom okolí. Máme vlka chrániť? Štátna ochrana prírody, ministerstvo životného prostredia aj ochranárske organizácie, najmä VLK, pri určovaní ročnej kvóty na ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka presadzujú 0 kvótu na lov vlka, no bezúspešne.
„Nevidím dôvod, prečo by dnes vlk mal u nás loviť, keď všetci hlásia rekordné stavy jelenej či diviačej zvery. Jelenia, srnčia a danielia zver spôsobujú škody v poľnohospodárstve a lesníctve, hrozí nám šírenie afrického moru ošípaných a štúdie ukazujú, že šírenie klasického moru udržiaval na uzde práve vlk, ktorý lovil predovšetkým choré diviaky. A hoci je africký mor ošípaných agresívnejší, vlk by mohol zmierniť riziko pandemického rozšírenia tohto moru, ktoré sledujeme vo všetkých krajinách okolo nás. Takže mi nevychádza, že je dôvod loviť vlka. Poľovníci síce argumentujú, že stavy kopytníkov sú vysoké v nižších polohách, čo nie územie s permanentným výskytom vlka, ale tie stavy sú vyššie aj tam, kde vlk žije celoročne. Myslím, že dôvodom lovu je i to, že uloviť vlka je prestíž.“
Pretože ho nielen ťažké vidieť, ale i uloviť?
„Určite, niekedy sa človeku podarí vidieť vlka a teda uloviť vlka, iba raz v živote.“
Znie trochu absurdne, že na jednej strane podľa požiadaviek Smernice o biotopoch vyhlasujeme osobitne chránené územia, kde vlka nemožno loviť, no keď migruje mimo nich, už ho loviť možno...
„To je naozaj nedoriešený problém. Územia vyhlasované na ochranu vlka vo veľkej časti nespĺňajú jeho priestorové nároky. Bolo by treba tieto chránené územia, čo sú prevažne naše národné parky, aspoň poprepájať zónami, ktoré vlkovi zabezpečia ochranu pri migrácií z jedného územia do druhého. Takto sú vlky chránené pri brložiskách, no na loviskách, teda na lúkach a pasienkoch, ktorými prebiehajú, sú nechránené. Necháme ich na pokoji v obývačke, ale v kuchyni ich strieľame.“
Takže keď chce vlk migrovať z Vysokých do Nízkych Tatier, môže ho to stáť život?
„Presne tak, alebo ak chce prejsť z Muránskej planiny do Nízkych Tatier. Prejde cestu a je mimo národného parku. Tam sú otvorené lúky, kde ho už možno loviť, čo sa aj deje.“
Zvláštne pôsobí i to, keď na poľnohospodárske plodiny zjedené premnoženou zverou vyplácame kompenzácie, no hlavného predátora tejto zveri lovíme...
„Presne tak. No ako som spomínal, hlavné poľnohospodárske škody sú mimo permanentného výskytu vlka. Ale vysoké stavy diviačej či jelenej zveri sú už takmer všade. Premnožením diviačej zveri dokonca trpí i hlucháň, ktorý je na Slovensku v stave ohrozenia. Diviaky v minulosti nežili v horských polohách, teraz sú tam čriedy diviakov. Vlk ich loví a drží ich trochu na uzde, no tým, že vlka prenasledujeme, znižujeme jeho tlak na diviaky. A keď tu nebude vlk, odzrkadlí sa to i na populácií hlucháňa, ktorému diviak vyžiera znášky vajec.“
Ako lov vlka ovplyvňuje vlčiu svorku?
„Existuje viacero štúdií na túto tému, ale platí, že pre svorku je dôležité jej zloženie. Základ tvorí alfa pár, teda rodičovský pár, potom sú tu ich deti, mladšie i staršie a môžu tu byť i nejakí privandrovalci. A každý má svoju úlohu – napríklad ten, čo má najlepšiu kondíciu štve zver, ten, ktorý je najsilnejší ju zadrží a takto sa dopĺňajú. A pri odstrele sa stáva, že nevieme vyhodnotiť úlohu vlka v svorke a častokrát zastrelíme matku či otca. Keď sa to stane, svorka stráca vodcu a môže vzniknúť chaos – v období párenia môže dôjsť aj k páreniu súrodencov, ktorí by sa páriť nemali, alebo sa môže svorka rozpadnúť. Tiež sa môže stať, že je svorka malá – len rodičovský pár a tohoročné mláďatá a pri love zastrelia jedného z rodičov. Kto bude v takej svorke loviť? Mladé vĺčatá to ešte nevedia a tak sa môže stať, že si pamätajú nejaký salaš, kde boli, možno ich tam učili rodičia loviť, alebo si ho pamätajú z pochôdzok a tak idú loviť tam a útočia na ovce. Scenárov je veľa.“
Odstrel vlka má však pravidlá, nie? Alfa samci by sa nemali loviť?
„Nemali by sa, ale predstavme si poľovníka, ktorý sedí na posede a uvidí vlka. Koľkí budú čakať, aby zistili ako sa správa tento konkrétny vlk voči ostatným členom svorky? To sa nedá vyhodnotiť na prvý pohľad, nie je to ako pri jeleňoch, ktorých môžeme zhodnotiť podľa parožia. A príležitosť zastreliť vlka sa už nemusí zopakovať. Preto má význam chrániť väčšie územia, kde vlk môže žiť svoj slobodný prirodzený život a kde ochránime celé vlčie svorky.“
Foto: Tomáš Hulík
A ako to funguje s kvótami? Tie sa dodržiavajú či sa na vlka aj pytliači?
„Kvóty sa dodržiavajú odkedy sa zmenil systém a počet ulovených vlkov nestačí len nahlásiť, ale ku každému ulovenému vlkovi treba zavolať na kontrolu pracovníka Štátnej ochrany prírody. Kvótu sa odvtedy darí naplniť asi do polovice, zastrelí sa možno 40-50. Keď stačilo len nahlásiť úlovok, kvóta 150 ulovených vlkov sa naplnila aj za 1,5 mesiaca. Zvádza to k myšlienkam, že vlk sa strieľal celoročne, no počty sa nahlasovali v období, keď bol lov povolený. Práve v tom roku, keď sa pravidlá zmenili, padli počty ulovených vlkov zo 150 či 160 na 27. Zrazu bolo možné legálne zastreliť len 27 vlkov. Dnes sme v situácii, keď počas povoleného obdobia zastrelia poľovníci legálne 40 - 50 vlkov, no podľa indícií priamo z poľovníckeho prostredia sa vlk loví načierno počas celého roka. A potom sa čudujeme, prečo sa niekedy vlčia svorka správa zvláštne a strhne napríklad desiatky oviec. Môže to byť spôsobené i tým, že bolo do svorky načierno zasiahnuté a uhynul jej dôležitý člen. A svorka má problém loviť, môžu ju tvoriť prevažne mladé vĺčatá, ktoré hľadajú ľahšiu cestu ku koristi. A keď po pár neúspešných dňoch natrafia na slabo strážený salaš, tak to môžeme prirovnať k tomu, keď my ideme nakupovať hladní.“
Jedna z príčin zlého "pohľadu" na vlka je práve konflikt s hospodárskymi zvieratami. Šírenie "best practices", ktoré pomôžu problémom predchádzať, to je jeden z cieľov nového európskeho projektu Eurolargecarnivores, na ktorom sa podieľa i WWF Slovensko. Čo teda môže pomôcť?
„Príklady dobrej praxe vo vzťahu k hospodárskym zvieratám a šelmám sú najmä tri - v prvom rade strážne psy, ktoré sú vychovávané pri ovciach tak, aby si mysleli, že sú ovca. Ich „svorkou“ sa tak stane ovčie stádo, nie človek. Na Slovensku máme 10-12 dobrých príkladov salašov, kde to funguje a WWF Slovensko chce pomôcť tomu, aby sa táto osvedčená tradícia rozšírila na ďalšie salaše. Dobré salašnícke psy sa dajú vychovať tak, že síce chránia pred šelmami, no neohrozujú ľudí, takže nie sú hrozbou pre turistov, ktorí prichádzajú na salaše. Druhý príklad sú elektrické ohradníky, ktoré musia byť osadené tak, aby nielen bránili ovciam či kravám v úteku z ohrady, kde sa majú pásť, ale najmä aby bránili vniknutiu šeliem. Také ohradníky musia spĺňať viacero podmienok, spomeniem možno jeden – ak je ohradník vo výške 80-100 cm nad zemou a je tam iba jeden drôt s elektrinou, medveď či vlk ním hravo prejdú. Aj keď sa o drôt šuchnú, nedostanú elektrický výboj, je to veľmi slabá ochrana. Preto je dobré použiť viac drôtov, no to je pre farmárov vyššia investícia. No sú spôsoby, ako takúto ochranu podporiť, v krajinách, kde chcú chrániť šelmy i farmárov túto formu prevencie dotujú. A tretia vec sú ľudské zdroje. Potrebujeme pastierov, ktorí sú spoľahliví a majú k tejto práci vzťah. To je však väčší problém, pretože o túto prácu u nás nie je veľký záujem. Bolo by dobré podporiť vzdelávanie v týchto profesiách na stredných odborných školách alebo i v tejto oblasti hľadať pomoc z iných krajín, ako Rumunsko či Ukrajina, kde takíto pastieri stále sú.“
Vrátim sa ešte k problému s migráciou vlka v krajine. Vlk patrí k zvieratám, ktoré migrujú na veľké vzdialenosti. Vďaka telemetrickým obojkom sa potvrdilo, že dokážu migrovať aj na vzdialenosť 2000 km. WWF Slovensko spúšťa spolu s partnermi i európsky projekt ConnectGREEN, ktorý má mapovať migračné koridory šeliem a prichádzať s riešeniami, ako ich chrániť a uľahčiť presuny prioritne medzi chránenými oblasťami. Má to veľký význam, pretože obmedzenie migračných možností sa môže odraziť i na genetike vlčej populácie. V najhoršom prípade sa môžu vyskytnúť jedince s vrodenými chybami, čím rastie riziko vyhynutia. Sleduje sa tento aspekt i u nás?
„Je to veľký problém, konektivita krajiny to nie sú len migračné koridory, je to i komunikácia prostredníctvom génov. Je dôležité vedieť, či dochádza k výmene génov medzi jedincami. Na Slovensku máme identifikované bariéry pre genetickú migráciu napríklad na Liptove v smere na Žilinu, v prípade medveďov sa potvrdilo, že je tu bariéra, kde neprechádzajú a výmena génov je limitovaná. V Nemecku, kde sú populácie vlka malé a izolované, bolo dokázané, že dochádza k príbuzenskému kríženiu. U nás je zatiaľ podľa dostupných prieskumov populácia vlka zdravá – z hľadiska genetiky i celkového zdravotného stavu. Určite je to však téma ktorou sa treba zaoberať pri rozvoji dopravnej infraštruktúry, priemyselných parkov a podobne. Musíme poznať kadiaľ vedú biokoridory a musíme zabezpečiť ich priechodnosť.“
Sme na začiatku zimy. Ako žije vlk v zime? Mení sa správanie svorky?
„V lete, keď sú lepšie podmienky na lov, sa svorka trochu rozíde, matka má mláďaťa a spočiatku sa zdržiava v blízkosti brloha, takže loviť chodia zvyšní členovia svorky a potravu donášajú mláďatám. Mláďatá majú svoje bezpečné miesta s „detskými ihriskami“, kde sa hrajú a čakajú na svojich rodičov. Väčšinou pod dohľadom pestúna, čo môže byť vĺča z minulého roka. V zime je už svorka mobilnejšia, keďže vĺčatá sú odrastené. Svorka sa opäť združuje a jej členovia si pomáhajú pri love i pri brodení v snehu.“
Andrea Settey Hajdúchová,
WWF Slovensko
Projekt ConnectGREEN je spolufinancovaný z prostriedkov Európskej únie (ERDF, IPA) prostredníctvom programu Interreg Danube Transnational Programme (DTP).
Projekt EUROLARGECARNIVORES je spolufinancovaný z prostriedkov Európskej únie LIFE.
