Tisícročná limba je fascinujúci strom vo fascinujúcom lese. Hovorí mapovateľ slovenských pralesov.

Δημοσιεύτηκε στις June, 03 2020

O mapovaní slovenských pralesov sme sa porozprávali s Pavlom POLÁKOM, ktorý sa ho zúčastnil.
Na Slovensku sa zachovalo 10-tisíc hektárov pralesov a pralesových zvyškov. Napriek tomu, že ide o naše najvzácnejšie lesy, až 31 percent z nich nie je ochránených pred poškodením či zničením.

WWF Slovensko a občianske združenie PRALES sa dlhodobo snažia o vyhlásenie prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska. A teraz spúšťajú petíciu za jej vyhlásenie „Dajme spolu pralesom 5-ku“ (Podpísať petíciu tu).

O slovenských pralesoch sme sa porozprávali s Pavlom POLÁKOM, ktorý sa zúčastnil ich mapovania.


Pavol Polák pri mapovaní pralesov na Slovensku. ©Marián Jasík, o.z. Prales

Prečo ste sa rozhodli mapovať slovenské pralesy?

Dlhé roky sa v oblasti ochrany lesov hovorilo predovšetkým o tom, že treba zmeniť hospodárenie v lesoch. A pri diskusiách o zodpovednom hospodárení sme sa s lesníkmi zhodli na potrebe ochrany najvzácnejších prírodných lesov a pralesov. Postupne sme však prichádzali na to, že nie je úplne jasné, kde a koľko sa takýchto lesov na Slovensku nachádza. V minulosti vznikli publikácie o pralesoch na Slovensku, no keď sme tieto lokality prechádzali, situácia už mnoho raz vyzerala inak a nebolo vždy jasné vymedzenie hraníc ani kritéria, prečo boli niektoré lokality do prehľadov zaradené a iné veľmi hodnotné nie. Preto sme napísali projekt mapovania pralesov a uchádzali sa s ním o podporu z nórskych grantov. Uspeli sme a v roku 2009 sme sa pustili do mapovania.

Ako prebiehalo mapovanie?

Na začiatku sme urobili analýzy lesov podľa veku, druhového zloženia a ďalších charakteristík a vybrali tie, ktoré boli pre náš cieľ zaujímavé. Na cenné lokality sme sa pýtali i ľudí, ktorí pracujú v lesoch. A napokon sme si, samozrejme, prešli všetky lokality uvedené v literatúre o pralesoch na Slovensku, v publikácii Pralesy Slovenska od prof. Štefana Korbeľa, v publikácii Československé pralesy či v ďalších zdrojoch. Zozbierané lokality sme porovnali s ortofotomapami a niektoré vylúčili, pretože podľa štruktúry bolo jasné, že nemôže ísť o prales.  Zostalo nám vyše 300 lokalít, ktoré sme mapovali priamo v teréne.

Mapovania sa zúčastnilo asi 25 mapovateľov. Overovali sme, či lokality zodpovedajú kritériám, ktoré sme si stanovili a prediskutovali v rámci vedeckej rady projektu, zloženej z odborníkov zaoberajúcich sa výskumom prirodzených lesov. Niektoré sporné lokality sme prešli znova a popritom sme zmapovali už i menšie lokality, ktoré sme nazvali pralesové zvyšky. Tohto mapovania sa zúčastnili už len štyria členovia občianskeho združenia Prales - Maroš Jasík, Juraj Vysoký, Juraj Tužinský a ja. Spolu sme prešli všetky lokality.

Čo si nečakal a počas mapovania ťa to prekvapilo?

Prekvapilo ma, že lokalít je viac ako som čakal, no neočakával som, že budú také malé. Najrozsiahlejší prales, ktorý sa zachoval, je Stužický prales na  východnom Slovensku v Bukovských vrchoch. Má okolo 600 ha a je to prevažne bukový a bukovo-jedľový prales. Očakával som, že takýchto rozsiahlejších lokalít bude viac, no ukázalo sa, že naše pralesy sú veľmi rozdrobené.
A prekvapilo ma, že v rámci Slovenska sa zachovalo i zopár veľmi pekných pralesov v nižších nadmorských výškach – sú to dubové, alebo dubovo-jedľové pralesy.

O ktoré lokality ide?

Napríklad na Poľane v lokalite Hrochoťtský mlyn sú dubovo-jedľové pralesy, ktoré sú prevažne iba v 2. a 3. stupni ochrany prírody. V Štiavnických vrchoch je to zase časť pralesa Drastvica, ktorý je tiež len v 2. stupni ochrany a pre ktorý je typická veľká rôznorodosť. Okrem dubovo-jedľových lesov, na tejto lokalite nájdeme aj dubové, dubovo-hrabové, bukové a sutinové lesy.
A to je ďalšia vec, ktorá ma na slovenských pralesoch prekvapila. Vytvorili sme si rôzne opisy a tabuľky, ako má les a celý biotop vyzerať, ale to, čo sme videli v týchto starých lesoch sa viackrát vymykalo z našich predstáv a tabuliek.

Čo to znamená?

Vieme napríklad, že v určitom pásme máme dubovo-hrabový les a je presne opísané, ako vyzerá, aké je v danom type lesa zloženie stromov, akú má štruktúru, ale aj aké byliny sa tu vyskytujú. No v samotnej prírode je to namiešané často úplne inak a vidíme rôzne prelínania a rôzne štruktúry.

Kde ťa to prekvapilo?

Všade.

PAVOL POLÁK sa narodil v Bratislave, vyštudoval Lesnícku fakultu vo Zvolene a pracoval ako lesník, botanik a ekológ v rôznych organizáciách zaoberajúcich sa ochranou prírody na národnej aj európskej úrovni, vrátane WWF Slovensko. Podieľal sa na príprave sústavy chránených území Natura 2000 na Slovensku a v krajinách východnej Európy, na mapovaní druhov, biotopov a biologicky významných lesov, ako aj na príprave národných štandardov certifikácie lesov podľa FSC (certifikát, že v lesoch sa hospodári udržateľne) a v rokoch 2009 až 2015 sa podieľal na mapovaní slovenských pralesov. V súčasnosti pomáha Srbsku s prípravou sústavy chránených území Natura 2000.

Čo ťa ešte na pralesoch prekvapuje?

Možno to, ako si ľudia prales predstavujú. Myslia si, že prales musí byť nedotknutý a divoký, pretože sme zabudli, ako vyzerá normálny prirodzený les. Všade, kam ideme, vidíme len hospodárske lesy alebo obhospodarované lesy a myslíme si, že to je les. Keď potom hovoríme o pralesoch, musíme ľuďom vysvetľovať, že to je normálny prirodzený les, v ktorom sú staré stromy, mŕtve drevo, ktoré sa rozkladá, že v ňom rastú stromy rôzneho veku.

Ktorá lokalita pralesov je ti najbližšia?

Práve Drastvica a potom Dolný Chlm, ale aj pralesy vo Veľkej Fatre.

Prečo tieto?

 Drastvica ma prekvapila, pretože je to krásna a pomerne rozsiahla lokalita, ktorá sa zachovala v oblasti, kde sa veľmi veľa ťažilo. Najmä počas baníckeho obdobia si ťažba rúd vyžadovala veľa dreva. Zároveň je to lokalita, pre ktorú je typická spomenutá rôznorodosť. Podobné je to v Dolnom Chlme (v Kremnických vrchoch, lokalita je len v 1. stupni ochrany prírody – pozn. red.).
A lokality vo Veľkej Fatre ma zaujali, pretože v nich možno pozorovať prirodzený vývoj lesa po rôznych prirodzených narušeniach, teda tzv. prírodných „kalamitách“, z minulosti.

Pralesy vo Veľkej Fatre patria medzi posledné lokality, kde ešte prežíva hlucháň. Na Slovensku mu hrozí vyhynutie, práve preto, že strácame staré prirodzené lesy.

Áno, vo Veľkej Fatre sa zachovali pralesové lokality pomerne blízko seba - sú to lokality Smrekovica, Jánošíkova kolkáreň či Skalná Alpa, teda je to rozsiahlejšie územie, kde má hlucháň zatiaľ relatívny pokoj. V nižších častiach na okraji pralesov už došlo k plošnejšej ťažbe po kalamite, ale hlucháň tu zatiaľ žije. Bolo by dobré aj v týchto nižších polohách okolo pralesov pristúpiť k inej forme obhospodarovania lesa, a to k prírode blízkemu obhospodarovaniu, pretože hlucháňovi nevyhovujú rozsiahle mladiny nahusto vysadených stromov. Takéto prostredie je pre neho nebezpečné a nevie sa v ňom pohybovať, takže je odkázaný len na tie najvyššie časti, kde zostal prales.

S mapovaním pralesov ste začali v roku 2009, trvalo to približne do roku 2015. Prišli sme za ten čas o niektoré vzácne lokality?

Už v čase, keď sme začali mapovať a na základe analýzy sme prišli do lesa, kde mal byť prales, sme našli len holinu. Takých lokalít sme našli veľa a ani sa nedostali do nášho zoznamu pralesov a pralesových zvyškov. A aj potom, keď sme návrh zverejnili, dochádzalo k zásahom do niektorých pralesov. Je mi smutno, že nedokážeme na Slovensku zachrániť ani to najcennejšie, čo tu máme.

Rozsah zmapovaných pralesov, tých 10-tisíc hektárov, je v porovnaní s celkovou výmerou lesov na Slovensku zanedbateľný. A mnohé lokality už sú v piatom, najvyššom stupni ochrany. Chápem, že ak je prales na súkromnom pozemku, môže mať majiteľ iný pohľad, no takých lokalít nebolo veľa a návrh prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska počíta len so štátnymi pozemkami. Pralesy na štátnych pozemkoch by mal štát chrániť okamžite. V prípade súkromných pozemkov by sa mal využiť systém kompenzácií a dohôd s majiteľmi.

Ktoré lokality pralesov skončili ako holina?

V Nízkych Tatrách sme mali viacero vytypovaných lokalít a keď sme prišli, bola tam holina. A práve v Nízkych Tatrách sa stali i prípady, keď sa do pralesu výrazne zasiahlo aj po zmapovaní, spomeniem napríklad lokalitu Chmelinec v Kráľovohorských Nízkych Tatrách. No zásahy boli i v Smrekovici vo Veľkej Fatre a aj inde.

Hovorili sme o kritériách, ktoré ste si dali pri mapovaní. Ktoré to boli?

Bolo ich viacero, no jedným z najpodstatnejších bolo, aby v lokalite neboli viditeľné známky po ľudskej činnosti väčšieho rozsahu. Ak to zjednoduším, tak ak sme videli viacero pňov, zohľadnili sme to pri vymedzení lokality. A potom  - v závislosti od biotopu - bolo dôležité, aby v lokalite bolo mŕtve drevo v rôznom štádiu rozkladu, v rôznom zložení, ležiace i stojace. Významný indikátor bola aj prítomnosť stromov blízko fyzického veku, to znamená stromov tesne pred prirodzeným dožitím. Napríklad pri smreku je to vek okolo 400 rokov, pri buku okolo 250 - 300 rokov.


Mapovanie pralesov na Slovensku podporila aj organizácia WWF. ©Pavol Polák

Tak si práve laik predstavuje prales, staré niekoľkostoročné stromy...

Áno, ale netreba si predstavovať, že  sú to veľké a hrubé stromy. Tie nemusia byť znakom toho, že ide o starý les. Strom môže byť hrubý preto, lebo mal dostatok svetla, ktorý mu mohlo zabezpečiť aj lesnícke hospodárenie. Keď sme neskôr v spolupráci s Českou zemědelskou univerzitou v Prahe robili v niektorých lokalitách dendrochronologický výskum, potvrdilo sa, že strom, ktorý je starý, nemusí byť vôbec hrubý. Vek dokazujú skôr morfologické znaky, teda aké má strom vetvy, či kôru. Zároveň takých stromov nemusí byť v pralese veľa a nemusia byť rovnomerne rozmiestnené. A opäť sa dostávame k tomu, čo som spomenul na začiatku, že príroda si to nemieša podľa našich predstáv.

Jednoznačne sú však znakom pralesa stromy blízko fyzického veku. V pralese Pilsko na Hornej Orave má podľa popisu lokality najstarší zaregistrovaný smrek 500 rokov, teda rastie od čias, keď Fernão de Magalhães vyplával na cestu okolo sveta. A v Kôprovej doline je v pralese tisícročná limba. Videl si ju?

Áno, videl som ju, je to fascinujúci strom vo fascinujúcom lese. A neviem koľko ešte bude žiť, tak ako neviem, koľko ja budem ešte žiť.

Prešiel si si pralesy i v iných európskych krajinách? Dajú sa porovnať s našimi?

Navštívil som niektoré lokality pralesov na Balkáne, Ukrajine či v Rumunsku, ale nemám taký prehľad ako kolegovia, ktorí sa venujú výskumu práve na Českej zemědelskej univerzite v Prahe. Nedovolím si ich preto porovnávať. Môžem len povedať, že naše lokality nie sú také rozsiahle a žiadna sa nezachovala v takom rozsahu, aby sa v nej prelínalo viacero typov  lesov typických pre rôzne pásma - teda od dubových cez bukové až po smrekové lesy. V Rumunsku som takéto lokality videl.

Keď ste pralesy Slovenska pred viac ako 10 rokmi začali mapovať, očakávali ste, že na ich ochranu budeme čakať tak dlho?

Určite sme to neočakávali, mysleli sme si, že je to spoločná téma lesníkov aj ochranárov. Veril som, že aj lesníkom záleží na ich ochrane, pretože sú to lesy, z ktorých sa môžeme učiť od prírody. Navyše, keď sme zistili, že rozsah pralesov je tak malý. Nepovedal by som však, že ochrana pralesov narazila na odpor lesníkov, pretože väčšina tých, s ktorými som sa stretol, chápali potrebu ich ochrany. Často nám sami navrhovali lokality, na ktoré sa ešte máme ísť pozrieť. Podľa mňa za túto situáciu  nesie zodpovednosť skôr štát ako lesníci.
 

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko
PAVOL POLÁK sa narodil v Bratislave, vyštudoval Lesnícku fakultu vo Zvolene a pracoval ako lesník, botanik a ekológ v rôznych organizáciách zaoberajúcich sa ochranou prírody na národnej aj európskej úrovni, vrátane WWF Slovensko.
PAVOL POLÁK sa narodil v Bratislave, vyštudoval Lesnícku fakultu vo Zvolene a pracoval ako lesník, botanik a ekológ v rôznych organizáciách zaoberajúcich sa ochranou prírody na národnej aj európskej úrovni, vrátane WWF Slovensko.
© Archív P. Polák
Dajme pralesom 5!
Dajme pralesom 5!
© WWF Slovensko